BataStory.net

Kariéra v médiích a v kultuře vůbec nenabízí příliš mnoho lepších pozící než je být v čele BBC World Service a a později i Barbicanu, největšího uměleckého centra v Evropě. Zlínsky rodák Sir John Tuša Jr, jenž obou těchto met dosáhl, hovoří o svém otci, svém vztahu k českému umení, a také o tom, kterou anglickou vlastnosť nedokáží Američané pochopit.

^{Detstvo ste strávili v East Tilbury, kde bol váš otec výkonným riaditeľom Baťovej továrne. Aké to bolo vyrastať v anglickom mestečku, ktoré malo do značnej miery českého ducha?}

Bolo to veľmi zaujímavé a bolo to jediné prostredie, ktoré som vtedy poznal. Považoval som teda za samozrejmé, že moji rodičia istý čas hovorili doma po česky. Rovnako bolo pre mňa úplne prirodzené, že moja mama sa so svojimi najlepšími priateľmi rozprávala po česky a že mnohí priatelia mojich rodičov hovorili po anglicky s českým prízvukom. Malo to veľa pozitívnych znakov a jedným z nich bolo české jedlo. Jedna z najlepších priateliek mojej matky robila vynikajúce múčniky, ktoré mi chýbajú. Každé Vianoce sa zhruba 60 až 70 Čechov zhromaždilo u nás doma spievali staré české piesne. Keď som bol neskôr na anglickej internátnej škole, tak som si uvedomil, že pochádzam z veľmi odlišného prostredia. Vôbec mi to však neprekážalo a nemyslím si, že by som tým o niečo prišiel.
Vodou proti nacizmu

^{Keď ste pred niekoľkými rokmi robili rozhovor s dramatikom Tomom Stoppardom, ktorý sa taktiež narodil v Zlíne, spomenuli ste, že je dosť možné, že lekárom, ktorý vám pomohol na svet, bol jeho otec. Podarilo sa vám medzitým zistiť, či to tak naozaj bolo?}

Nepátral som po tom, ale v tom čase boli len dvaja lekári na malej klinike v Zlíne, takže je päťdesiatpercentná pravdepodobnosť, že pôrodníkom bol otec Toma Stopparda. (Tom Stoppard sa pôvodne volal Tomáš Straussler, jeho otec bol Evžen. Anglické priezvisko získal Stoppard od svojho adoptívneho otca, pozn. red.)

^{A zhodou okolností ste nakoniec obaja zakotvili v Anglicku.}

Áno a veľmi odlišnými cestami.

^{Tá vaša bola pomerne dobrodružná, pretože vášmu otcovi sa na poslednú chvíľu podarilo utiecť pred nacistami.}

Musel odísť pomerne rýchlo a prišiel pracovať do Baťovej továrne v Británii. My ostatní z rodiny sme bol stále v Československu a nemali sme víza na príchod do Anglicka. Muselo to byť niekedy začiatkom roku 1939, keď víza pre moju matku, brata a mňa stále neprichádzali, tak otec išiel za šéfom Baťovej spoločnosti v Británii a povedal mu, že sa vracia do Československa. Ten si myslel, že otec sa zbláznil a pýtal sa ho na dôvody. Otec odpovedal: ´Ak sa vy neobťažujete zohnať víza pre moju rodinu, tak ja sa neobťažujem robiť pre vás a pôjdem naspäť.´ Krátko na to boli víza vybavené a prišli sme v júni 1939. Aj to však bolo pomerne komplikované. Nie pre nás osobne, ale moja matka si pamätá, že keď sme vlakom prekračovali hranice, tak jej žena, myslím, že židovská povedala: ´Zobrali by ste aj moje dieťa a povedali, že je vaše?´ A moja matka povedala nie, pretože vedela, že nás mohli chytiť. Určite to pre ňu nebolo ľahké rozhodnutie a aj s odstupom času hrozná skúsenosť.

^{Pamätáte si vôbec niečo z raného detstva v Zlíne?}

Ani teraz neviem, čo si sám pamätám a čo mi ostatní povedali, že sa stalo. Myslím, že si pamätám, ako môj brat ostriekal vojakov Wehrmachtu (nacistických ozbrojených síl, pozn, red.) idúcich na motocykli vodnou pištoľou. Nemám dôvod, aby som si to vymýšľal, takže to mám ako spomienku. Zdá sa, že to zobrali ako žart, aj keď väčšinou si o príslušníkoch Wehrmachtu alebo SS nemyslíme, že majú zmysel pre humor.

^{Neskôr, už v Británii, ste sa rozhodli vydať na inú dráhu ako váš otec. Mala vaša rodina vzťah umeniu alebo ste boli výnimkou?}

Hoci moji rodičia nemali umelecké vzdelanie, tak ako mnohí iní Stredoeurópania, aj oni vedeli, že umenie bolo niečo dôležité a aj si ho vychutnávali. Samozrejme, českú hudbu. Poznali možno každú notu z Predanej nevesty a tu v Anglicku, ku koncu vojny išli každú sobotu do Londýna na nejaké divadelné predstavenie. Po vojne bol kultúrny život ešte bohatší, takže pravidelne chodili do divadla a do opery. Robili to preto, že to mali radi. Takže v našej rodine umenie nebolo žiadnou zvláštnosťou. Navyše môj otec nechcel, aby sme museli pracovať tak ťažko ako on, aj keď to možno robíme iným spôsobom. A mama zase povedala, že ak by niekto z nás chcel robiť v Baťovej fabrike, tak nám vlastným telom zabráni tam vstúpiť.

^{V rozhovore s Milošom Formanom vám tento slávny, v Amerike žijúci režisér povedal, že v češtine si dokáže vychutnať poéziu, ale v angličtine nie. Mali ste aj vy niekedy pocit, že vaša národná identita nie je jednoznačná?}

Oveľa menej. Od nejakých piatich rokov zohrávala čeština v mojom živote čoraz menšiu úlohu. Dokonca aj po vojne, v rokoch 1946 a 47, keď sme išli k starým rodičom, tak som stále hovoril dobrou češtinou. Tento jazyk, jeho zvuk si stále spájam s ľuďmi, ktorí sa zhromažďovali na večeru u mojich rodičov. A zdalo sa mi, že sa stále smiali. Čeština sa teda u mňa spája s družnosťou, priateľstvom a celkovou ľahkosťou. A to je veľmi pekné. Stále rád počúvam češtinu a vždy ma rozosmeje.

^{V pozitívnom zmysle?}

V pozitívnom zmysle a z láskyplných dôvodov. V češtine je veľa šťavnatých výrazov a Česi sú často zábavní, ale zachovávajú si vážnu tvár a vždy ma poteší, keď to dokážem rozoznať.

^{Vo vašej najnovšej knihe Engaged with the Arts ste venovali jednu kapitolu českej hudbe. Ku ktorým ďalším odvetviam českej kultúry máte podobne vrúcny vzťah?}

Samozrejme, českú architektúru. Nemôžete ísť do Prahy bez toho, aby ste neobdivovali a milovali český barok. Jedna z mojich najobľúbenejších galérií je v Prahe, v Anežskom kláštore, ktorý je predstaviteľom českej gotiky. Podľa mňa je úplne výnimočný, najmä drevené rytiny Pieta a Snímanie z kríža. Majú silnú miestnu, českú identitu.
BBC nebola propagandou

^{V rokoch 1986 až 92 ste sa boli výkonným riaditeľom zahraničného vysielania BBC a práve v tom čase padla železná opona a stredoeurópske krajiny opäť získali slobodu. Ako ste vnímali tieto zmeny, ktoré vlastne naplnili zmysel existencie vysielania BBC do týchto krajín?}

Musím vyjadriť jednu dôležitú výhradu. Nikdy sme nepovedali a osobne som neveril, že cieľom vysielania v angličtine alebo miestnych jazykoch bolo propagovať demokraciu. Veril som, že cieľom bolo poskytovať ľuďom dostatok informácií, aby si sami vybrali, čo chcú. To je veľký rozdiel. Povedať, že propagujeme demokraciu je otvorene politické prehlásenie. Samozrejme, že keď komunizmus skolaboval a padol Berlínsky múr, tak to bolo vzrušujúce. Len sme nechápali, prečo to Čechom a Slovákom tak dlho trvalo. Bolo to až bolestivo zahanbujúce. Všetci ostatní sa chopili slobody, len pre mojich krajanov to bolo akési ťažké. Každopádne sme to považovali za potvrdenie toho, že mysle ľudí oslobodíte informáciami a to, že sa rozhodnú zvrhnúť komunizmus a nastoliť demokraciu alebo čokoľvek iné, je už ich vlastná záležitosť. Nemysleli sme si, že sa to dialo vďaka tomu, čo BBC a ostatní urobili. Dôležité bolo, že tieto krajiny boli slobodné, mohli robiť, čo si zaumienili a neboli vykorisťované hrozným komunistickým systémom.

^{V týchto krajinách vládli možno prehnané očakávania, ako sa budú vyvíjať a potom nasledovalo isté vytriezvenie, že predsa len za päť rokov Rakúsko nedobehneme. Myslíte si, že stredná Európa dostatočne využila príležitosť, ktorá sa jej vtedy naskytla?}

Je to menej ako dvadsať rokov a to je krátka doba. Povedzme, že prvých päť rokov bolo prehnane optimistických a nasledujúcich šesť či sedem rokov bolo dosť pesimistických, kvôli tomu, čo bolo treba zaplatiť za slobodu, aspoň teda v Českej republike, ktorú poznám najlepšie. Napriek rôznym problémom a deformáciám sú na tom tieto štáty podstatne lepšie. Myslím, že jasne vidieť, kam smerujú a kde budú o 15-20 rokov. Od nacistickej okupácie do pádu komunizmu uplynulo päťdesiat rokov. Päťdesiat rokov fašizmu a potom komunizmu: to je obrovské bremeno pre akúkoľvek krajinu. Istý čas teda potrvá, kým sa v podstate znova naučia slobode a demokracii. V tomto kontexte je menej ako dvadsať rokov krátky čas. A atmosféra tam je v pohode, skvelá.

^{Súčasťou toho je aj to, že tieto krajiny vstúpili do Európskej únie. V Británii sa často spomína, akým sú ľudia z nových štátov EÚ ekonomickým prínosom. Aký je však ich vplyv na kultúrny život?}

Ešte je na to priskoro. Myslím, že títo ľudia sú príliš zaneprázdnení prácou, zarábaním peňazí a ich posielaním domov. Myslím, že mnohí prichádzajú na pomerne krátky čas, takže nevytvárajú usadené komunity, v ktorých by sa potom rozvíjala kultúrna činnosť. Môže sa to stať, ale zatiaľ k tomu myslím nedošlo.

^{Majú Briti teraz väčší záujem o túto vetvy európskej kultúry, ktorú doteraz tak dobre nepoznali?}

Želám si, aby som si myslel, že to tak je. Pre Britov vždy bolo jednoduchšie cítiť sa medzinárodne ako európsky. Rovnako bolo pre nich vždy ľahšie byť súčasťou Britského spoločenstva (Commonwealth), ktorý je založený na spoločnom jazyku, ako súčasťou Európy. Európske jazyky považovali za ťažké a zvláštne. Myslím, že ešte treba prejsť dlhú cestu, kým Angličania budú lepšie poznať a rozumieť poľskej alebo českej literatúre. Žiaľ, filmová tvorba už ani v jednej z týchto krajín nie je čím bývala.

^{Vráťme sa ešte k vášmu detstvu v East Tilbury, konkrétne k systému Baťovho mestečka, v podstate samostatného sveta pre jeho zamestnancov, ktorý bol optimistickou spoločenskou utópiou jeho tvorcu. Existuje vôbec priestor, aby sa aj dnes niekto pokúsil o niečo podobné?}

Nemyslím si. Bol to produkt svojej doby. Existovali aj iné podobné spoločenské experimenty. Baťa teda nebol výnimočný. Bola to veľmi ušľachtilá myšlienka. Musíme si uvedomiť, aký bol život inde, keď on povedal, že každý bude mať pekný dom. Dom, niektorí bývali v bytoch, ale väčšina mala domy. Každý bude mať záhradu, prístup do kina, reštaurácie, parkov a bude pracovať rozumné množstvo času. Bola to skvelá idea, ale zároveň aj paternalistická a zasahujúca do súkromia. V Zlíne, keď sa chcel vysokopostavený manažér ako môj otec oženiť, musel ísť za starým Tomášom Baťom, povedať mu o tom, ukázať, koľko má peňazí a koľko ušetril a až potom dostal povolenie. To bolo v roku 1928. Dnes by ste nemohli urobiť. Bola to vizionárska, idealistická myšlienka, ktorá mala svoje slabé stránky a bola zrkadlom doby, ale dnes budujeme komunitu iným spôsobom.
Trochu viac humoru

^{Počas pôsobenie v BBC ste okrem iného stáli pri zrode relácie Newsnight. Dnes je známa najmä vďaka Jeremymu Paxmanovi a jeho kontroverznému, neodbytnému spôsobu dostávania sa politikom pod kožu. Bolo to tak aj spočiatku alebo boli relácie pokojnejšie?}

Jeremy Paxman má vlastný štýl a väčšinou veľmi efektívny. My sme boli dotieraví iným spôsobom. Možno viac ako dnes sme používali humor. Nerobili sme len obyčajné reportáže, ale boli tam aj ostré, cynické alebo neúctivé podtóny, vďaka čomu bol Newsnight odlišný. Objavuje sa to občas aj dnes, ale myslím, že to bola značka, ktorú sme zaviedli. Čo sa týka ostrosti voči politikom, bolo to rovnaké, mení sa len štýl.

^{Môžu médiá zmeniť politiku alebo mení politika médiá?}

Osobne si myslím, že médiá menia politiku. Odhodlanie médií pýtať sa a nenechať sa odbyť slabými odpoveďami donútilo politikov zmeniť spôsob, ako sa správajú. Niekedy inteligentnejšie, niekedy menej. To, čo sa stalo za uplynulých 25 rokov v médiách, úplne zmenilo nielen svet politiky, ale aj vzťah medzi politikmi a verejnosťou, ako aj politikmi a novinármi. O tom niet pochýb.

^{Akých je vašich päť najobľúbenejších anglických slov a prečo sú vám také blízke?}

Povedal by som humour. Je to veľmi zaujímavé slovo. Slovo, ktoré znie veľmi dobre, je rebarbative (niečo, čo odpudzuje alebo dráždi). Skvelé slovo na používanie. Nebezpečenstvom je, že môžete znieť trocha pompézne. Mám tiež rád slovo horrendous, ktoré je tak trocha vymyslenou kombináciou tremendous a horror.Nie je to veľmi vážne slovo. Nemyslím si, že ho použijete, ak niečo naozaj bolo hrôzostrašné. Je to tak trocha ironické slovo. A ironic je jedno z úplne charakteristických anglických slov. Je tu obrovské inštinktívne používanie irónie a súčasťou toho je, a toto dokazuje, ako som sa rýchlo poangličtil, self deprecation, sebazhadzovanie. Angličania sú v tom neskutočne dobrí a Američania tomu jednoducho nerozumejú. Keď si Američania myslia, že Angličania sú vážni a zhadzujú sa, tak to tak nie je. Je to takmer až obrátený spôsob povyšovania sa. Posledné slovo bude impenetrable. To je pekné slovo, ak je niečo nepreniknuteľné. A má aj pekný rytmus.

^{© Tomáš Mrva, Echo Magazín}