BataStory.net

Vladimír Karfík byl skvělým architektem své doby a jako takový se dostal záhy i do Ameriky. Ani tam ovšem nemohl zůstat nepovšimnut Zlínem, jenž o něj brzy projevil zájem.
O desítkách jeho zlínských staveb (byl mimo mnohé jiné autorem prvního zlínského mrakodrapu, slavné “jedenadvacítky”) se zmiňujeme jinde, v dalších ukázkách z jeho poutavé biografie. Zde se díky ní vrátíme do doby před dnes už 75 lety, kdy se, už v USA, rozhodl nastoupit u Bati …

Vladimír Karfík při stavbě pověstného “mrakodrapu”

ODJAZD Z USA

Jedného dňa prišiel do našej kancelárie akýsi funkcionár prisťahovaleckého úradu a pytal sa, ako je to s mojím pracovnym povolením. Mal som ho, ale bližilo sa práve ku koncu. Keď sa funkcionár dozvedel, že som ženatý s americkou občiankou, pripustil, že sa to bude musieť preskúmať, inak však, vzhl’adom na obrovskú nezamestnanosť, posielali ĺudí i s rodinami nemilosrdne preč z USA, aj cez počet rokov, ktoré tam žili a pracovali. S pánom Coleanom som sa trochu rozkmotril. Pán Cowles, náš hlavný, mi priniesol dosť zaujimavé náčrty školy na novom záhradnom predmesti a požiadaI Coleana, aby urobil peknú perspektivu s pohladom z ihriska. Perspektiva dopadla dosť primitivne, pretože pán Colean bol viac manažér a menej architekt. V nedeľu som doma urobil farebnú perspektivu sám. Keď ju Cowles videl, vel’mi sa potešil a ukázal ju Coleanovi: “Pozri sa, ako taká perspektiva má vyzerať!” Colean bol, pochopitel’ne, dotknutý a od tej doby sa ku mne správal dosť chladne. Napriek tomu prišiel ku mne jedného dňa celý nadšený. “Čital som od vášho spisovatel’a Karla Čapka knihu o človeku, ktorému sa tvorila okolo hlavy svatožiara: je to senzačné dielo, nič podobné som ešte nečital.”
Pre nedostatok práce prepustili jedného z dvoch našich pracovnikov. Stretol ma Colean na druhý deň na ulici, zabudol na kamarátstvo a zareval: “Prekliaty cudzinec, okrádaš Američanov o prácu!” Natiahol ruku, akoby ma chcel udrieť. lšiel som ďale] a nevšimal si ho. Bol to jeden z dovodov prečo som už v najbližšich dňoch prijal miesto, ktoré sa pre mňa objavilo v Zline:

Naša chicagska odbočka SIA – Spolku inžinierov a architektov – pozvala na svoju piatkovu schodzku v zasadačke konzulátu Jana Baťu zo Zlina, mladšieho brata Tomáša Baťu, zakladatel’a podniku. 0 zlinskej továrni, ani o Baťovi sme toho vela nevedeli, len sme čitali v novinách, že firma Baťa otvára v Chicagu štrnásť nových predajni obuvi, a preto sem Jan Baťa pricestoval. Bol ešte mladý ako ja, 29-ročný, (Pozn.: Jan Baťa byl ve skutečnosti ročník 1898 a měl už tehdy 32 let, P.H.) 190 cm vysoký, 120 kg ťažký, sebavedomý a už dobrý rečnik. Vykresl’oval nám zloženie a rozvoj závodu v Zline a plány na zakladanie nových továrni a obchodov v rôznych častiach sveta. Pripadalo nám to trocha prehnané a fantastické. Skončil plamennou výzvou: „Na to potrebujeme odbornikov so zahraničnými skúsenosťaml a prijmeme neobmedzené množstvo vynálezcov učitel’ov, strojárov chemikov stavbárov a architektov.”

To posledné ma zaujalo, ale neprihlásil som sa. Kamarát Franc a Souček sa však hlásili okamžite, práve dostali vo svojich firmách výpovede. Spýtali sa na platove podmienky a Jan Baťa odpovedal: “Ĺuďom v zodpovednom postaveni platime spočiatku fixný plat 5000 korún mesačne. Ale neskôr, ak sa osvedčia a zapracujú, dostanú fixný plat menši, len 2000 korún mesačne, pričom ďalši ich prijem sú percentá účasti na zisku, ale aj na strate, dosiahnuté v ich oddeleniach. Môže to byť viac než pôvodných 5000 korún, ale aj menej, podľa úsilia a schopnosti pracovnika aj celého oddelenia.”

Zdalo sa mi to trocha riskantné, aj keď počiatočných 5000 korún bol na vtedajšiu dobu krásny plat. Jan Baťa pokračoval: “To, čo zarobite nad fixný plat 2000 korún, sa vám nebude vyplácať priamo, ale pôjde to na vaše osobné konto, úrokované na 10%: znamená to, že za 8 rokov sa vám konto zdvojnásobi len úrokmi. Samozrejme, ak oddelenie bude mať stratu, zráža sa vaše percento účasti na strate z toho konta.”
Pravda, nehovoril, že osobné konto je súčasne akousi kauciou, z ktorej si firma mohla hradiť škody, zapričinené nedbalosťou a nezodpovednosťou zamestnanca, čo mohlo byt aj dosť pochybné: a odvolanie sa proti rozhodnutiu riaditel’stva neexistovalo. Jeden z členov klubu SIA nám neskôr vysvetlil, že keď Baťa týmto spôsobom prinútil svojich zamestnancov, aby si ukladali svoje úspory priamo v podniku, nepotrebuje sa spoliehať na bankové úvery, na ktorých sú kapitalisticki podnikatelia tak často závisli. No aj zamestnanci majú záujem, aby firma prosperovala, keď sú veritel’mi svojho zamestnávateľa. Systém účasti nna zisku a strate zaviedol Baťa vraj už roku 1924 a zatial vraj fungoval dosť dobre. V tom istom roku zaviedli v Zline aj bežiaci pás, conveyor, a podl’a “taylorizmu“ aj presné časomerače najekonomickejšich pracovných pohybov pri conveyore. Mne sa tento kapitalistický systém výroby zdal až privefmi rafinovaný, a tak som stále zvažoval, či mám nastúpiť alebo nie.
S Janom Baťom prišiel do Chicaga na otváranie predajni s bombastickou reklamou aj známy žurnalista Berty Ženatý, ktorý bol vtedy aj šéfom celého reklamného oddelenia a autorom knihy o Amerike “Z krajiny pruhov a hviezd“. Náramne v nej chválil americké pomery a ľudia hovorili, že správny názov knihy mal byť “Amerika cez ružové okuliare Bertyho Ženatého“…
Krátko nato som sa dozvedel, že spolušéf Colean odchádza do Washingtonu ako riaditeľ FHA – novozaloženej americkej organizácie pre podporu bytovej výstavby. Vyzeralo to, že kancelária sa rozpadne. Zavolal som Bertymu Ženatému (Jan Baťa už odišiel do Zlina), že by som miesto prijal. Sľúbil, že tam ihneď pošle depešu. Prišla odpoveď typicky zlinsky presná: “Prijimame Karfika, odchod 14. aprila (1930) o 13. hodine, loď Aquitania z New Yorku, listok zaplatený na jeho meno”. Znamenalo to už o týždeň cestovať domov, do vlasti.
…
Posledný týždeň pred odchodom ma ešte moji americki priatelia informovali, že tzv. batizmus je kapitalistický spôsob organizácie podnikania, zvlášť vyspelý a budi obdiv, ale aj obavy v „buržoáznom“ svete. Všetko vraj vdaka genialite zakladatefa Tomáša Baťu, ktorému nestačí ničiť malých živnostenských obuvnikov, ale aj svojich konkurentov veľkotovárnikov. Na druhej strane opúšťať USA v čase hrozivej krizy bola celkom prijemná predstava, už aj preto, že človek niekedy zasmútil za domovom.
…
A tak som 14. aprila 1930 pricestoval opať luxusným rýchlikom 20th Century -(Dvadsiate storočie) do New Yorku a nalodil sa na obrovskú Aquitaniu do Európy.

Pokračování

(Vladimír Karfík: ARCHITEKT SPOMÍNA.)