BataStory.net

Baťovany - ideálne priemyselné mesto

Baťovany vznikli ako zhmotnenie dobových úvah o ideálnom meste, ktorým 20. storocie mimoriadne prialo. Do budúcnosti zahladení moderní architekti a urbanisti celé storočie produkovali vízie lepšieho sveta.

Poprední predstavitelia európskej avantgardy ako Tony Garnier (Une cité industrielle, 1917)), Le Corbusier (Plan Voisin, 1925) ci Nikolaj Milutin (Socgorod, 1930) navrhovali nové modely ludských sídel. Ideálne mesto bolo v predstavách modernistov rozdelené na relatívne samostatné funkcné celky vyhradené práci, bývaniu ci rekreácii.

Tak sa mal odstrániť negatívny vplyv výroby na bývanie ci zabezpecit nerušený oddych po práci. Úsilie architektov však smerovalo dalej k ozdraveniu vzťahov v spoločnosti k modelovaniu lepšieho života moderného človeka.

Aj v Batovych zlínskych ateliéroch sa už od polovice tridsiatych rokov zaoberali myšlienkou ideálneho priemyselného mesta. Zatial co väcšina avantgardy nemala možnost svoje vízie v praxi uplatnit, projektanti Batovej kancelárie realizovali moderné sny rýchlo a v širokom meradle.

Nahromadili tak množstvo teoretických poznatkov i rad praktických skúseností. V roku 1937 dokonca pripravili na vydanie knihu Ideální prumyslové mesto, ktorá však nikdy nevyšla. Napriek tomu boli podla zásad v nej formulovaných navrhnuté tri satelity Baťovho koncernu – Baťovany, Zruč nad Sázavou a Sezimovo Ústí (obe v Českej republike).

Klúčovou osobnosťou v procese prípravy regulačného plánu pre Baťovany bol Jirí Voženílek. Regulačný plán mesta, podľa ktorého sa v roku 1939 začalo stavať, vychádzal z ideálneho plánu priemyselného mesta pre 5.000 až 15.000 obyvatelov, ktorým sa Voženílek zaoberal už predtým.

Základom priestorového usporiadania mesta bolo clenenie jednotlivých funkcií do samostatných celkov v závislosti od svetových strán a smeru prevládajúcich vetrov a uvolnená zástavba solitérov. Areál továrne sa rozprestieral na severnom okraji mesta. Od ostatnej zástavby ho oddeloval pás dopravy a zelene. Súcasne však bol s hlavným verejným priestorom – Námestím práce – spojený širokou komunikáciou, tzv. promenádou.

Námestie práce predstavovalo hlavnú kompozicnú i symbolickú os mesta. Tiahlo sa v západo-východnom smere a lemovali ho verejné stavby ako spolocenský dom, radnica, kino, obchodný dom, školy, internáty a kostol. Po oboch stranách námestia sa rozprestierali obytné štvrte. Obytné domy boli usporiadané tak, aby maximálne využívali južnú orientáciu. Južný okraj mesta tvoril areál športovísk.

Neoddelitelnou súcastou priestorovej koncepcie bola zelen, v duchu Batovej predstavy “továren a mesto v záhradách”. Väcšinu Námestia práce zaberal mestský park. Aj ostatná zástavba bola volne rozložená v zeleni.

Partizánske si dodnes zachovalo ráz záhradného mesta. Regulacný plán Batovian niekolko krát mierne modifikovali. Budovatelia mesta sa však Voženílkovej predstavy pridržali až do šestdesiatych rokov. Rozmiestnenie jednotlivých funkcií v meste (nemocnica, dom kultúry, školy, športoviská, bývanie) dodržiavalo pôvodný regulacný plán.

Najväcšmi ráz mesta ovplyvnila extenzívna výstavba v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Vtedy vznikli prilahlé panelové sídliská i charakteristické moderné solitéry (nemocnica, nákupné centrá a pod.).

V 20 storocí mohlo mesto vzniknút, aspon podla predstáv moderných architektov, z jediného dôvodu, a tým bol priemysel. Baťovany boli takým mestom. Založili ich na “zelenej lúke” ako stroj na prácu a bývanie, parafrázujúc mága moderného hnutia architekta Le Corbusiera. Výroba bola iniciacným i hnacím mechanizmom všetkých satelitov spolocnosti Baťa. Jej rytmus podmienoval rytmus života sídla.

Od prosperity výroby závisela dalšia výstavba i samotná existencia sídla. Aj v Batovanoch bol výrobný závod alfou i omegou života každého obyvatela. Všetci nejakým spôsobom participovali na výrobe, ci už priamo prácou pri strojoch, alebo vo výstavbe ci službách. Táto závislost sa postupne uvolnovala až koncom pätdesiatych rokov, ked v meste vznikla aj iná výroba a dalšie možnosti zamestnania.

Fenomén Baťa nepreslávila len charakteristická architektúra, ale najmä tzv. batizmus, dobre organizovaná efektívna výroba a predaj. Súčasťou tohto systému bolo napríklad zavedenie dielenskej samosprávy (jednotlivé dielne fungovali ako samostatné hospodárske jednotky), odmenovanie v podobe úcasti na zisku (pohyblivá zložka mzdy stimulujúca k vyšším pracovným výkonom), uplatnenie podrobného plánovania (pripravovali sa dlhodobé i denné plány výroby, práce, predaja rozvoja a podobne), výstavba vlastnej siete predajní, (v roku 1931 bolo vo svete už 2 500 domov Batovych Služieb), stratégia predaja výrobkov za nízke ceny a ich taktické stanovovanie (napr. od roku 1922 všetky ceny koncili císlom 9) a úderná reklama ako významný nástroj na dosiahnutie úspechu systému (v duchu hesla Náš zákazník – náš pán!).

Převzato ze stránek www.momoneco.kotka.fi

Literatura:
Doricová, S., Topolcanská, M.: “Variácie štandardu individuálneho bývania firmy Bata [Alternations of Bata Company individual living standard: case Batovany – Partizánske). Architektúra & Urbanizmus, XXXVII, 2003, no. 3-4, pp. 147-170.
Moravčíkova, Henrieta: “Social and Architectural Phenomenon of the Bataism in Slovakia”. Slovak Sociological Review, 36, 2004, no 6, pp. 519-543.
Moravčíkova, H., Doricová, S., Topolcanská, M.: “Bata’s Architecture: Problematic Cultural Heritage?The Case of Batovany – Partizánske”. DOCOMOMO Journal, 32, March 2005.
Moravčíkovy, Henrieta: “Batovany – Partizánske: Vzorné slovenské priemyselné mesto” [Batovany – Partizánske: The Slovak Ideal Industrial Town]. Architektúra & Urbanizmus, XXXVII, 2003, no. 3-4, pp. 113-145.
Novák, P.: Zlínská architektura 1900-1950. Zlín, Agentura cas – Pozemní stavby Zlín, a. s. – Nadace studijního ústavu Tomáše Bati, 1993.
Števček, L., Hornáková, L. (eds.): Satelites of the Functionalist Zlín. Zlín, Státní galerie ve Zlíne 1998.
Šlachta, S. (ed.): Vladimír Karfík architekt 20. storocia [Exhibition Catalogue]. Bratislava, SAS 1992.